« Späť

(Ad. 1 - 4)

Untitled Document

Juraj Šuch

História patrí medzi tie humanitné disciplíny, ktorých legitimita vzhľadom na predmet skúmania nie je spochybňovaná, zatiaľ čo spôsob a výsledky výskumu najčastejšie predstavované v historických naráciách neustále vyvolávali diskusie a spory. Napriek očakávaniam a predpokladom tieto diskusie a spory nevymizli, ale skôr sa postupne čoraz viac zintenzívňovali aj po ukončení procesu formovania histórie ako disciplíny a jej inštitucionalizácie v 19. storočí. Z pohľadu (pravdepodobne) väčšiny historikov tvoriacich  v 20. storočí príčiny týchto sporov spočívali v (nejasne vymedziteľných) subjektívnych vplyvoch pôsobiacich na prácu historika, čiže v nedôslednom uplatňovaní zásady nestrannosti (vedeckosti) pri výskume minulosti a jeho prezentácií. S tradičným negatívnym subjektivizujúcim vplyvom na výsledok práce historika, ktorý sa viazal na ideológie, od druhej polovice minulého storočia sa začali spomínať aj „negatívne" vplyvy, ktoré súviseli najmä s historikovým vedomým, ale aj v nevedomým uplatňovaním dočasne platných teórií a prístupov (napr. štrukturalizmu, kultúrnej antropológie), ohrozujúcich „autonómny" a „hodnotovo neutrálny" výskum historika. Namiesto formovania jednej postupne zjednocujúcej a komplexnej celostnej predstavy vývoja dejín sa koncom minulého storočia začala čoraz viac zreteľnejšie objavovať nekonzistentná a vzájomne nespojiteľná pestrofarebná zmes predstáv, ktorých recepcia radikálnym spôsobom nastoľovala otázky o zmysle práce historikov a povahe histórie.
V rámci česko-slovenského kontextu sa zdá byť pochopiteľným, že po desaťročia trvajúcej mocenskej nadvláde jednej ideológie bolo pre historikov potrebné isté časové obdobie na získanie skúsenosti, dokazujúcej že historický výskum v slobodnom a demokratickom priestore nevyúsťuje do jednej (ideovo neutrálnej) nemennej trvanlivej predstavy (pravdy) o vývoji dejín. Zväčšujúce sa množstvo a pluralita pohľadov na minulosť zintenzívňovala naliehavosť riešenia metodologických otázok, ako aj problémov, dotýkajúcich sa povahy       a zmyslu histórie, pričom sa opätovne potvrdzovala stará známa téza, že „história je neustále prepisovaná". Charakter vývoja historiografie na začiatku 21. storočia poukazuje na postupne vzrastajúci záujem historikov o metodologické otázky, dotýkajúce sa ich práce. Na Slovensku sa premietol do častejšieho výskytu odborných statí,  zaoberajúcich sa metodologickými problémami. V tejto súvislosti si však možno niekto položí otázku, či týchto niekoľko statí, publikovaných v poslednom desaťročí v Historickom časopise, Filozofii a v niektorých zborníkoch v dostatočnej miere ponúka primerané odpovede na problémy, s ktorými sa môžu stretávať slovenskí historici vo svojej praxi. Aktuálnu potrebu systematickejšej reflexie riešení metodologických problémov a praxe historikov dokazujú aj prvé čísla nedávno založeného českého časopisu Dějiny - teorie – kritika. Pred historikom s prístupom k anglosaskej, nemeckej a francúzskej odbornej literatúre sa už po niekoľko desaťročí objavuje široké spektrum riešení a reflexií problémov, s ktorými sa historici v súčasnosti stretávajú.
V tomto názorovom spektre možno rozlíšiť dva základné prúdy. Prvý z nich vychádza z pozitivistickej tradície, spojenej s presvedčením, že pred historikom je reálna možnosť pravdivo poznať (a rekonštruovať) dianie v minulosti na základe skúmania prameňov, pričom historici sa postupne dopracovávajú k celostnejšiemu, pravdivejšiemu a nemennému obrazu minulosti. Podstatne menej zástupcov z radov historikov pravdepodobne sympatizuje s druhým názorovým prúdom, ktorý zdôrazňuje význam rôznych a vzájomne pôsobiacich (neeliminovateľných) faktorov, spojených s historickým výskumom a písaním o dejinách, ktorých prítomnosť neustále spochybňuje možnosť dosiahnutia jedného nemenného          (tzv. pravdivého) obrazu minulosti. Súčasná heterogenita a pluralita predstáv o minulosti v prácach historikov významne spochybňuje optimistickú víziu o pokroku pri skúmaní a prezentovaní minulosti podľa prvého názorového prúdu tzv. rekonštruktivistov. Druhý názorový prúd, tzv. konštruktivistov (inšpirovaný koncepciami Haydena Whita a Franka Ankersmita),  sa snaží vyrovnávať so zložitým problémom dôveryhodného vymedzovania hraníc medzi historickým a fiktívnym. Určenie „bezproblémového (bezkonfliktného)" stredu medzi týmito dvoma názorovými pozíciami pravdepodobne nebude jednoducho zvládnuteľnou úlohou, ktorá by viedla k opätovnému zaisteniu „bezpečne stabilného" a svojím spôsobom „privilegovaného" postavenia historického poznania v súčasnej postmodernej kultúre.
Večne problematické postavenie historika a historického poznania v kultúre, ktoré je najčastejšie sprostredkované formou narácie, súvisí s osobitou povahou histórie. Na rozdiel od prírodných vied alebo iných humanitných disciplín historik svoje poznatky a interpretácie nemôže experimentálne porovnať s realitou, pričom interdisciplinárny prístup pri výskume a legitímna možnosť uplatnenia rôznych pohľadov či interpretácií prameňov neustále nastoľuje otázku o najvhodnejšom prístupe, teórii a interpretácii historických udalostí.           V posledných desaťročiach minulého storočia výraznejšiu pozornosť teoretikov pútal najmä problém, spojený s naratívnym podaním výsledkov historického výskumu, ktorý vytvára pre historika značný priestor na rôzne usporiadanie (zvýznamňovanie) faktov a tým aj ich odlišné „podfarbovanie" v jeho konštrukcii dobového kontextu. V súčasnosti sa historici ocitajú v nezávideniahodnej situácii, keďže spoločnosť a najmä jej politickí reprezentanti očakávajú od nich odhaľovanie „pravdy" o minulosti, ktorá by mala byť „pravdivou mapou" napomáhajúcou im pri orientácii (a jej využívaní) v dejinnom svete. Detailnejšie úvahy o povahe histórie však spochybňujú možnosť úplného „objavovania historickej pravdy" a hovoria skôr o historikovej reprezentácii alebo konštrukcii obrazu minulosti.
Stále sa objavujú výzvy na hľadanie skutočnej historickej pravdy a často sú spojené s obviňovaním historikov z neschopnosti poskytnúť definitívny obraz istých historických udalostí. Tieto apely však svojich autorov skôr usvedčujú z vedomého (alebo nevedomého) naivného chápania povahy a významu histórie, ktoré predkladajú značnému počtu (zvlášť v našom východoeurópskom priestore) nekritickým a naivným recipientom. História nepochybne predstavuje aj na začiatku 21. storočia v mnohých východoeurópskych krajinách významný prvok pri konštituovaní národnej identity, s ktorým sa spája  prirodzený a lákavý potenciál na legitimizáciu politických ambícií. Vzhľadom na súčasné dobové a spoločenské kontexty ako aj tradície bude pod tlakom demokratických globalizačných procesov akékoľvek posúvanie sa k (modernejšiemu) chápaniu povahy histórie a jej významu patriť k dlhodobým projektom, ktorý bude mať značné množstvo prirodzených odporcov.
Od polovice 90. rokov sa s globalizačnými procesmi v minulom storočí dostáva do popredia internetová sieť, ktorá podstatne uľahčila komunikáciu a výmenu informácií, dotýkajúcich sa takmer všetkých oblastí ľudského života.  Hoci sa internet stáva samozrejmou súčasťou aj života slovenského historika, neznamená to, že sa automaticky a radikálne spôsobom zmenila jeho informovanosť o najnovších trendoch a prácach v jeho odbore. Okrem jazykových bariér zostáva množstvo dokumentov a informácií na tradičných informačných nosičoch, ku ktorým majú a budú mať prístup len „privilegovaní". Na druhej strane niet pochýb o tom,                 že s rozvojom internetu sa historikovi v porovnaní s minulosťou otvorili dvere k základným, ale stále len parciálnym informačným zdrojom, odkazujúcim na to, čo sa deje v jeho odbore vo svete. V prípade hlbšieho záujmu o detailnejšie informácie sa slovenský historik bude musieť vydať po rovnako zložitej ceste ako jeho predchodcovia v minulosti, aby „udržal krok so svetom". 
V porovnaní s tlačenými časopismi a knihami ukrývajú elektronické časopisy a diskusné fóra neporovnateľne väčší potenciál pre výmenu názorov (argumentov) alebo pohľadov, a preto sa už v blízkej budúcnosti stanú čoraz významnejším inšpiračným zdrojom pre prácu historikov. V prípade takej malej odbornej komunity, akú predstavuje  slovenská historická obec, ktorá je odkázaná na skromné finančné zdroje, sa význam existencie dostupného média, podnecujúceho vzájomnú výmenu informácií a názorov, niekoľkonásobne vzrastá. Nie je možné vylúčiť aj „optimistickú" víziu, podľa ktorej takáto výmena  informácií bude významne participovať na kvalitatívnom posune slovenskej historiografie. O tom, či sa táto vízia naplní, sa rozhodne snáď už v blízkej budúcnosti.

 stiahni vo formáte PDF 

Autor Autor

Untitled Document

Mgr. Juraj Šuch, PhD. je odborným asistentom na Katedre filozofických vied Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zaoberá sa filozofiou dejín, predovšetkým naratívnou filozofiou dejín H. Whitea a F. Ankersmita.


všetky témy všetky témy

Untitled Document
Forum Historiae

Po zverejnení prílohy denníka SME nazvanej nevábne „Slovenská veda chradne a práchnivie" koncom augusta 2016 sa v akademických kruhoch viditeľne zintenzívnila diskusia o stave slovenskej vedy, o jej hodnotení a financovaní. Viacero, predovšetkým humanitných a spoločenských vedcov, ktorí z analýzy denníka SME – a treba podotknúť nie celkom oprávnene – vychádzali najhoršie, zareagovali hlavne v tlačených ale aj v audiovizuálnych médiách. Obzvlášť zapálene prebiehala diskusia (v individuálnej rovine) na sociálnych sieťach. Našťastie sa podarilo vyvrátiť časť nesprávnych či skreslených tvrdení o slovenskej vede, avšak z tejto debaty vystali nové problémy a  otázky, ktoré  by nemali zostať bez reakcie.

» ĎALEJ

Untitled Document
Forum Historiae

Impulzom k nastolenej diskusii je Výzva z Blois z 28. októbra 2008, v ktorom časť európskej historickej obce protestuje voči pokusom niektorých štátov a Európskej únie zákonne stanoviť, ako interpretovať niektoré historické javy. Výzva vyvolala súhlasné i odmietavé reakcie historikov, politikov a širšej verejnosti. Diskusie, ktoré pôvodne reagovali najmä na situáciu vo Francúzsku, nie sú ani pre nás tak vzdialenou a odťažitou záležitosťou, akou by sa mohli na prvý pohľad zdať. Dôkazom sú najmä – pre mimoriadne stojaté vody slovenskej historiografie doslova búrlivé – reakcie a iniciatívy v súvislosti s Lex Hlinka na jeseň roku 2007.

» ĎALEJ

Untitled Document
Forum Historiae

Historik nežije v slonovinovej veži dokonale neutrálnej vedy. Jeho práca je konfrontovaná so „spoločenskou objednávkou", ktorá sa prejavuje v rôznych podobách. Aká je spoločenská objednávka voči slovenskej historiografii dnes a kto je hlavným „objednávateľom"? K čomu vôbec potrebuje dnešný človek dejiny? Na druhej strane, k akým výzvam a impulzom zvonku by sa slovenská historiografia nemala obracať chrbtom a aké miesto tu zohráva nové médium: internet?

 

» ĎALEJ